Ako hodnotíš čas strávený na Cvičisku?
Cvičisko sa „obšmietalo“ v mojom virtuálnom svete už dlho. Avšak ako pracujúca matka s utkvelou predstavou, že v prvom rade musia byť šťastní všetci okolo mňa a potom budem dozaista šťastná aj ja, som mala vždy hromadu dôvodov, prečo nezačať cvičiť. Ale v istom okamihu, paradoxne v deň mojich posledných narodenín začinajúcich číslom 3 som si uvedomila, že niečo v mojom živote nie je v poriadku. A nebol to len ubolený chrbát v štádiu, že som ráno nevedela vstať. Bola to postupne silnejúca frustrácia, že nežijem svoj život, že si neviem zorganizovať čas tak, aby som robila niečo pre seba, pre to, aby som si splnila svoje sny. Uvedomila som si, že ak niečo okamžite nezmením, príde jedna unáhlená, neovládnutá reakcia, ktorá spustí domino efekt a môže spôsobiť škody tam, kde som to najmenej chcela.
Už dlhé roky ma fascinoval surfing, surferi, ich životný štýl, spojenie s milovaným oceánom. Vždy som to chcela skúsiť, ale buď na to neboli financie (my vnútrozemci máme vyšsie investície už len kvôli presunu za oceánom 🙂 ), alebo mi „nepriali“ okolnosti (tehotenstvo). Ale vo vyšsie spomenutom momente som si uvedomila, že už nie je nič, čo by mi bránilo skúsiť to. Okolie síce zdesene krútilo hlavou, že som stará na také výmysly, ale to už som bola v štádiu „pitbul“ = kosť som držala a už som nebola ochotná ju pustiť :).
Jediné, čo mi bránilo odcestovať k oceánu okamžite, bol môj fyzický stav. Nadváha, chrbtové svalstvo ochabnuté, nohy a ruky slabé, balans nulový. Zdravotne som bola v poriadku, moja kondícia bola výsledkom dlhých rokov sedenia pri počíatači a minimálneho pohybu.
Vedela som, že potrebujem dobrého fyzioterapeuta a začala som navštevovať hodiny power jogy. Ale chcelo to ešte viac… a vtedy som si spomenula na Cvičisko. Zavola som tam a v priebehu pár dní som absolvovala úvodný tréning.
Pridelili mi trénera Mareka. Na jeho otázku, aký je môj cieľ som odpovedala: do roka sa chcem naučiť surfovať. Nie windsurf, nie kite surf… len ja a doska na vlne. Zvolili sme to ako jediný cieľ. Z minulosti som si pamätala, že prísné diéty a sledovanie váhy ma viac demotivovalo, postavili sme to teda mimo náš plán. Bolo to obdobie, keď som mala prebytky energie, zrejme z toho nadšenia, že som sa konečne odhodlala vydať sa na túto cestu :). A táto energia mi pomáhala preklenúť prvé týždne cvičenia, ktoré keď ubehli, pravidelné tréningy boli zrazu absolútnou samozrejmosťou môjho týždňa a postupne sa stali tak trochu aj závislosťou.
Áno, bola tam moja pevná vôľa, cieľ a odhodlanie. Boli tam prvé výsledky, či už úbytok na váhe, schopnosť ráno postaviť sa bez bolesti v krížoch. Ale hlavne tam bol Marek, môj tréner. Marek od začiatku pochopil, ako máme začať, na čo zamerať, čo sú priority. Vedel ako ma motivovať, či už v rámci tréningu, aby som vôbec docvičila sériu, aj dlhodobo tým, ako vystaval tréningy v priebehu týždňa. Svalovice boli príšerné!!! Ale aj napriek tomu, ja som sa na tie mordovačky tešila :). Marekov nástojčívý, ale veľmi pokojný štýl, mo vyhovuje dodnes. Stále mu opakujem, že on je asi jediný chlap, ktorému neodvrávam :).
Samozrejme, prostredie, v ktorom človek začne tráviť toľko času, musí mať „ducha“. A pre mňa ho Cvičisko má. Už len tým, že ako prvé vždy dostanem kávu 🙂 na ktorej som tiež mierne závislá 🙂 Ale vážne… nikdy som sa necítila príjemne vo veľkých fitnescentrách, kde sú desiatky ľudí, hromada strojov, neosobnosť a často aj pocit, že ide viac o módnu prehliadku nových kolekcií fitness doplnkov ako o šport 🙂 Pre mňa má Cvičisko čaro v tom malom priestore, v komunite, ktorá sa tam pravidelne stretáva, v nehodnotení (najmä) nováčikov podľa výzoru. Celý čas to bolo miesto, kde som cítila povzbudenie, ale nie v takom tom neúprimnom potľapkávaní po ramene, a záujem pomôcť ísť ďalej.
Neľutujem jedinú minútu strávenú na Cvičisku. Dnes, po 13 intenzívnych mesiacoch, dvoch surferských pobytoch v Portugalsku (a s minimálne troma naplánovanými na rok 2020), váhou nižšou o 12kg viem, že čas investovaný do seba samej, do svojho zdravia a kondície, je ten najlepšie využitý čas. Fyzická sila akoby mi dodávala silu psychickú, akoby minimálne 70% problémov, ktoré som v minulosti riešila, zmizlo. Teraz si uvedomujem, že je to aj o zmene môjho postoja, o vyššom sebavedomí, o lepšej schopnosti hľadieť na rôzne situácie, filtrovať ich a riešiť ich. Paradoxne mám aj viac času na syna, som menej unavená a oveľa precíznejšie pracujem s plánovaním aktivít v rodine. Žijem aktívnejšie, kamaráti ma volajú Quicksilver podľa toho ubehaného avengera, ale nepamôtám si, kedy som bola spokojnejšia a vyrovnanejšia.
Aký ďalší cieľ v rámci športu / cvičenia by si chcela dosiahnuť?
No… surfing je šport, ktorý keď človek raz vyskúša, obvykle sa stane vášňou. Je to veľmi náročný šport, havne keď s tým človek začne, povedzme, po 35ke 🙂 A taktiež, kvôli lokalite, v ktorej žijeme, človek nemá možnosť vyraziť k oceánu každý víkend. Takže hlavným cieľom zostáva surf 🙂 Chcem sa zlepšovať, chytať lepšie, silnejšie vlny a hlavne si to poriadne užívať. Nuž, a to bez poriadnej pravidelnej „suchozemskej“ prípravy nepôjde. Takže Cvičisko bude aj naďalej mojim druhým domovom 🙂
V lete sa chcem určite viac venovať river surfingu na umelej vlne v Čunove. A popri tom si rada vymýšľam tzv. čiastkové ciele ako napríklad urobiť poriadne kliky a zhyby, vydržať v plenku niekoľko minút alebo vedieť urobiť stojku na rukách v priestore. Tak trochu prekonávať samu seba 🙂
Ďalším cieľom je ostať v dobrej kondícii čo najdlhšie. Mám päťročného syna, ktorý sa nám profilije viac do umeleckej sféry ako do športovej a práve preto ho chcem motivovať k pohybovým návykom, k prirodzenej potrebe hýbať sa. Je vodný živel, rovnako ako ja, tak si tak z neho pomaly vychovávam svojho surferského parťáka 🙂 A keď sa rozhodne snowboardovať, chcem sa na ten snowboard postaviť s ním. A vôbec mi nebude vadiť, keď budeme prípravu na surf tráviť spolu na skateboardoch 🙂 Deti často imitujú svojich rodičov, takže ak chcem, ay Michal na sebe makal s radosťou, musím to robiť aj ja. A ja to urobím rada 🙂
Zuzka, 40 rokov.